Naozaj neexistuje mnoho efektívnejších spôsobov ako v ťažkej sociálnej i ekonomickej kríze ešte viac polarizovať už tak nervóznu spoločnosť, než vyhovieť jednej skupine a potreby iných nechať ležať tak. Vláda otvorením kostolov vystavila veriacich do nemilej úlohy tých, ktorí schytajú vlnu nenávisti od časti obyvateľstva navštevujúcej kostol menej často než priemerný kotlebovec knižnicu. A neprávom. Veriaci naozaj nemôžu za to, že vláda uprednostnila ich záujmy pred inými. Zdravý rozum sa však musí zastaviť.
Je v poriadku pustiť do kostola skupinu prevažne starších ľudí, ktorí tam posedia hodinu na omši v spoločnosti iných, cudzích starších ľudí. Nákaza nehrozí, veď majú rúška. Na druhej strane je problém pustiť pár stovák divákov na dvadsaťtisícový otvorený štadión. Nákaza hrozí, aj keď majú rúška. Komu toto dáva zmysel? Kde je rovný meter pre všetky odvetvia života? A predovšetkým – aký je rozdiel medzi kostolmi a divadlami, ktoré komisia pustila a tabuizovanou športovou arénou? Niekoľko stoviek metrov štvorcových v prospech arény. A preto dovolíme do polovice zaplnené kostoly s hustejším osadením. Logika, nie? Nie!
Ako sa majú rodičia pozerať na to, že divadlá či kostoly v obmedzenom režime fungujú, ale ich deti v nie rizikovom veku sa musia učiť (netvárme sa že v dostatočnej kvalite) z domu? Je absolútne pochopiteľný nesúhlas, frustrácia a chytanie sa za hlavu z diskriminačného uvoľnenia opatrení, ktoré sa tvári byť ako rozhodnutie komisie, ale v skutočnosti je dieťaťom premiéra Igora Matoviča. Ten je premiérom všetkých ľudí. Veriacich i neveriacich. Kultúrnych i športových. Kultúrnošportových. Nevidno to. Rovnako je však poľutovaniahodné, že si toto nelogické rozhodnutie odskáču veriaci, ktorí sa úprimne chcú pomodliť na omši, rovnako, ako by fanúšikovia športu chceli podporiť svoj tím priamo na štadióne.